Slovenskom včera otriasla vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Keď som včera večer stál spolu s priateľmi pri sviečkach a modlitbe a pozeral sa na ich tváre, triaslo so mnou nielen kvôli nočnému chladu a hnevu nad tou krutosťou. Uvedomil som si, že nám všetkým tí druhí poslali jasný odkaz. Nestarajte sa do našich vecí, lebo si vás a vašich blízkych nájde guľka alebo nehoda na ceste.
Akoby ten mrazivý chlad posledných dní a udalostí v nás chcel spáliť všetku odvahu a odhodlanie hľadať pravdu a verejne o nej hovoriť. Presnejšie celú pravdu, nepríjemnú pravdu, pravdu, ktorá je mimo osobných sporov a žabomyších vojen. Pravdu, ktorá môže bolieť, ale zároveň i očisťovať spoločnosť, vyhadzovať pavučinami oblepených kostlivcov, schovaných v skriniach. Ak ktokoľvek hovorí, že touto vraždou sa zaútočilo na demokraciu, je to preto, lebo sa začali strieľať jej strážcovia. Keď nás dnes zastrašia alebo uspokoja tým, že išlo len o ojedinelý prípad, ktorý sa už nebude opakovať, tak sme ako stále sa len pomaly vyvíjajúca demokratická spoločnosť skončili. Toto nesmieme dopustiť! Nesmieme už nikdy dopustiť ponižovanie novinárov, menšín, aktivistov, kohokoľvek kritizujúceho moc, pretože to vždy býva začiatok posunu ku konečným riešeniam.
Celý článok je dostupný na https://dennikn.sk/blog/1042007/venovane-martine/