Starý príbeh upravený pre súčasne pomery. Podoba s osobami vo vašom okolí, na pracovisku alebo v politike je absolútne náhodná.
Doráňaný škorpión sa potreboval dostať na druhú stranu rieky. Prešiel si ťažkými bojmi a utrpel množstvo rán najmä od vlastných. Nevedel však plávať a aj keby to dokázal, nemal by na to dosť síl.
Uvidel žabu. Vždy ňou opovrhoval. Kvákala si čo je prvé napadlo, kašľala na to, čo si o nej kto myslí. Vždy vedela vysoko vyskočiť, keď to najmenej čakal. A najmä dokázala plávať aj v rozbúrených vodách. Jednoducho ju neznášal. Ale teraz by sa mu mohla hodiť.
„Ahoj, žabka. Prosím ťa, pomôž mi dostať na druhý breh, mám slabé percen…teda som taký slabý a bez tvojej pomoci to nedokážem. Uvidíš, neobanuješ, ponúknem ti potom svoj rozum a kalkulačku, som silný aj na sociálnych sieťach. Uzatvorme koaličnú dohodu.“
Žaba ho ale odbila: „Tebe šibe, škorpión? Myslíš si, že nevieme, ako si ubodal svojho minulého partnera?“
Škorpión sa ohradil: „To nie je pravda, ja som nikoho odzadu nebodol. A navyše mi neodpísala ani na esemesku. Viem, že sa hovorí o takýchto stupňoch: nepriateľ – úhlavný nepriateľ – koaličný partner, ale prisahám, iba som odišiel, lebo si nedala povedať, že ju ten val zavalí. Ale komu niet rady…“
Nastala búrlivá diskusia, dokázal žabe vyvrátiť každý argument a otočiť ho vo svoj prospech. Bol v tom naozaj dobrý, všetci to o ňom vedeli. Napokon žaba aj sama pripustila, že na tej ceste cez divokú rieku bude dobré mať krytý chrbát.
A tak sa vydali na cestu. Škorpión vyliezol žabe na chrbát a neustále jej lichotil, ako obdivuje jej priamosť, nestrojenosť, že vždy ostáva sama sebou. A čo všetko spoločnými silami môžu dokázať.
Slnko vyšlo spod mrakov a škorpión so stúpajúcou teplotou cítil ako mu pribúdajú sily. Stále viac a viac rozprával, zasypával žabu údajmi, dátami, riešeniami a ona si začala uvedomovať, že to bol dobrý krok vziať ho so sebou. Čaká ich skvelá budúcnosť, s takýmto skúseným partnerom po boku, breh na tej druhej strane bol už skoro na dosah…
...obrovská bolesť ňou celou otriasla. Cítila žeravý hrot jedovatého bodca v každej bunke svojho tela. Srdce sa jej pomaly zastavovalo a ešte z posledných síl vykríkla: „Čo si to spravil, prečo si to spravil, teraz tu obaja zahynieme a rovnako i všetko, čo sme plánovali…“
„Prečo? Počuješ ten krik z druhého brehu všetkých tých, čo nám fandia? Hrdina môže byť len jeden a ty si len sprostá, ukvákaná žaba, ktorá splnila svoju úlohu a teraz musí zmiznúť a nechať to na takých profesionálov ako som ja. Ale ja im to vysvetlím, že to bola len a len tvoja chyba, vždy som to tak robil. Už ťa nepotrebujem, je tu pár kameňov, cez ktoré preleziem na breh už sám…a aby som nezabudol,“ zasmial sa škorpión.
„Ja som už raz taký!“
Potom preskočil z potápajúcej sa žaby na najbližší kameň a vydal sa za hlasom davu. Nevšimol si ale veľkú vlnu, ktorá prišla zboku a zmietla ho do divokých vôd.