Sledujte ma aj
Facebook Twitter Linkedin Instagram YouTube

Občania musia mať právo sa pýtať

Rozmáha sa nám tu jeden zlozvyk. Občanom sa na zasadnutiach zastupiteľstva neudelí slovo. To vari teraz budú musieť poslanci NR SR chodiť po celom Slovensku robiť hovorcov ľuďom, ktorí sa chcú pýtať? Vypočujte si konkrétny príklad ako to funguje v Michalovciach.

Stalo sa to 30. augusta tohto roka, kedy som sa osobne zúčastnil mestského zastupiteľstva v Michalovciach. Dopočul som sa, že na predchádzajúcom zastupiteľstve napriek snahe občanov a hlásení sa o slovo, aby sa mohli vyjadriť k jednotlivým bodom, im to nebolo umožnené. Prišiel som tam a sledoval pozorne celé rokovanie. Videl som na vlastné oči a počul na vlastné uši, keď sa opäť občania znova snažili prihlásiť o slovo a následné hlasovanie dopadlo tak, že im toto slovo nebolo udelené. Dokonca ani v poslednom bode „Rôzne“.

Tak som sa prihlásil o slovo ja. Snažil som sa vysvetliť pánom poslancom, že je mimoriadne dôležité potlačiť v sebe obavy z hlasnej kritiky, pretože keď sme sa rozhodli ísť do verejnej služby, tak musíme jednoducho určitú mieru kritiky zniesť. Apeloval som na nich a pýtal som sa ich, či v minulosti zaznamenali na zastupiteľstve nejaké hlasné prejavy nespokojnosti, nejaké narúšanie poriadku. Nakoniec som nahlas prečítal dva príspevky. Konkrétne išlo o stanoviská, ktoré reagovali na predchádzajúce vyjadrenia mesta a boli v nich aj konkrétne návrhy, ako by sa situácia dala zlepšiť.

Odpoveďou mi bolo, že v demokracii je to tak. Majú svoje právo umožniť vystúpiť, respektíve neumožniť vystúpiť. A tiež hovorili o tom, že keď majú občania problém, majú prísť za nimi, prípadne ísť na komisie.

Ja sa preto pýtam spolu s vami, kam sme to dospeli, prečo chceme dať občanom najavo, že sa bojíme počúvať ich hlas, že sa bojíme si vypočuť aj kritické pripomienky? Aby som na to zareagoval aj nejakým príkladom. My poslanci v Národnej rade máme predsa svoju hodinu otázok, kedy sa môžeme vlády pýtať a dostaneme odpovede. Prečo chceme ľuďom, ktorí nás volia, sú našimi voličmi, ktorí nám dávajú svoju dôveru, odmietnuť možnosť sa vyjadrovať?  Tento zlozvyk, že nechceme počúvať ľudí, je veľmi nebezpečný, najmä ak naozaj nie sú zaznamenané prípady v konkrétnej samospráve, že to nebolo zneužité na to, aby tam niekto robil cirkus. Iba chce položiť otázku a predložiť svoje návrhy.

Odkiaľ sa to berie? Prestávame sa počúvať. Hľadáme za všetkým aj to, čo tam nie je. Podľa mňa je mimoriadne dôležité, aby aktívni občania sa zapájali a mali túto možnosť vystúpiť, mali možnosť otvorene sa opýtať svojich zástupcov. A verím tomu, že pri pevnom nastavení pravidiel, kedy sa vyčlení priestor tak ako už v niektorých mestách to je nastavené, môžeme zlepšovať úroveň demokracie na Slovensku. A nie si ju ohýbať podľa svojho strachu.

Prestaňme sa báť, že nám niekto chce v prenesenom slova zmysle naložiť. Ľudia, ktorých ženie úprimný záujem o veci verejné, majú mať možnosť sa vyjadriť. Urobme ústretový krok, dajme to tak pevne do zákona (momentálne je tu návrh poslanca Ota Žarnaya) a povzbuďme tých, ktorí sa nevzdali.

To chceme tým ľuďom dať najavo to, že si musia stále zavolať poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, aby prišiel rozprávať miesto nich?

Kam sme to dotiahli? 

Vlož komentár

Your email address will not be published.Required fields are marked *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.