Minulý týždeň sa ministerka školstva Lubyová nechala počuť, že odporúča pre školy tretiu hodinu telesnej výchovy. Áno, rozvoj pohybu u detí je mimoriadne dôležitý, ale ak si nalejeme čistej vody, je tu pri všetkých takýchto ministerských vyhláseniach jeden vážny problém. Zase tu dobrými úmyslami dláždime cestu do pekla, kedy si myslíme, že ak niečo v spoločnosti nefunguje, zachráni to zvyšovanie hodín. Nehovoriac, že pritom zmanipulujeme školy, aby po ohnutí zákona ako v prípade dejepisu tie hodiny dávali tam, kam vrchnosť nariadi.
Celé tieto debaty o „viac hodinách“ nie sú ničím iným, ako bojom o úväzky učiteľov a rozoštvávaním jednotlivých predmetárov medzi sebou!
Skončí to asi až vtedy, pokiaľ z disponibilných hodín (to sú tie, ktorými si môže škola už dnes sama posilniť určitý predmet vo svojom školskom vzdelávacom programe) ostane jedna veľká nula. Celkovo učíme predmety zle, česť výnimkám aktívnych jednotlivcov, ktorí len potvrdzujú toto pravidlo. Nebojme sa pozrieť tejto pravde do očí. Nevyplýva to len z medzinárodných prieskumov a zistení inšpekcie. Kolegovia, zamyslite sa nad tým, kam nás dohnala súčasná mašinéria neustále si protirečiacich nariadení, byrokracie, naháňania kreditov, aby ste mohli slušne žiť. Pamätám si na časy, kedy mi na rodičovských združeniach rodičia žiakov oponovali, že veď každý vyučujúci považuje svoj predmet za najdôležitejší. Ja som im kontroval, že je to inak – ak učiteľ pred žiakmi nekladie dôraz na to, aký je dôležitý ten konkrétny predmet, tak sa ho učiť nebudú. Dnes by som to komunikoval inak. Povedal by som im, že nejde o predmet ako taký, ale o to, čo im do života môže dať, pretože my im chceme odovzdať naše skúsenosti a poznanie, aby ho rozvíjali a posúvali ďalej. Nie hotové fakty, ale spôsoby ako so svojimi vedomosťami pracovať, ako sa orientovať v tom množstve informácií, ktoré sa na nich valia zo všetkých strán. Skrátka vyučovanie nemôže upadnúť do rutiny, neustáleho diktovania, opisovania, memorovania a skúšania, pekne naraz a hromadne.
Pokiaľ ich takto budeme učiť, tak pridávanie hodín znamená len viac zle učených hodín akéhokoľvek predmetu. Viac zle učeného dejepisu, viac zle učenej telesnej výchovy, viac zle učenej matematiky atď. Viac ľudí, ktorí odkedy chodili do školy neznášajú dejepis, neznášajú telocvik, neznášajú matematiku.
Keby som bol ministrom školstva, tak prvé čo urobím s učebnými plánmi bude, že vrátim hodinové dotácie predmetov na počet, aký mali za Mikolaja v 2008, okrem samozrejme tých „geniálnych“ polhodinoviek. Potom zruším akékoľvek striktné rozdelenie hodín do ročníkov a nechám ho pre stupne vzdelávania. Zo štandardmi (alebo osnovami po starom) je potrebné urobiť to, čo v Českej republike. Obsah bude len odporúčaný a výkon bude odvodený od cieľov vzdelávania v predmete, nie od tematických celkov, aby si každý učiteľ dokázal vytvoriť čo najprehľadnejší plán. Ak sa chceme baviť o meraní kvality škôl, tak sa škôl opýtam ako si ju merajú sami a pokiaľ tak robia, dostanú na to cez normatív peniaze. Štátne merania sa budú robiť na vzorke populácie a budú sledovať napĺňanie všeobecných cieľov vzdelávania a kľúčových kompetencií, bude to mať rozhodne väčší úžitok ako rôzne rebríčky.
Kolegovia, prestaňte byť len predmetármi, s ktorými sa snažia manipulovať kvôli vašim úväzkom. Buďte učiteľmi, ktorí vyučujú dieťa, nie robotníkmi, ktorí plnia predpismi stanovený plán. Nezabúdajte, že dobrý učiteľ dotykom srdca dieťaťa mu umožní žiť naplno.
Publikované na https://dennikn.sk/blog/999479/predmetari-vsetkych-skol-spojte-sa/