Je to naozaj skvelá správa? Novej ministerke školstva Martine Lubyovej sa podarilo nájsť 160 000 eur a preto nedôjde k prerušeniu kontinuity certifikovaného celoplošného merania výkonov. Výkonov žiačikov a najmä ich učiteľov. Ale tí beťári učitelia jedni nedôverčiví, napísali pani ministerke list, že nech tie peniažky nehľadá, ale (a teraz neuveríte v takú nehoráznosť) nech sa tie peniaze využijú na niečo zmysluplnejšie.
No podľa vyjadrení priaznovcov rebríčkovania škôl sa len boja. Boja sa, že sa ukáže kvalita ich práce. Majú si uvedomiť, že bez cenných údajov aj z tohto testovania sa nebude dať vypočítať v exceli nová mantra všetkých bojovníkov za meranie kvality školy – tzv. pridaná hodnota. A ako si potom chudáci rodičia vyberú tu najsamlepšiu školu na svete, ktorá z ich huncúta pripraví prvého slovenského nositeľa Nobelovej ceny, keď sa tieto tvrdé dáta nepretlačia do najprehľadnejšej hitparády vzdelávacích inštitúcií?
Ale teraz vážne.
Celý tento krik okolo testovania, ktorý na chvíľočku prebehne médiami a vyvolá množstvo statusov na oboch stranách priaznovcov i odporcov testovania, možno na čas zanikne. Ale diskusia, ktorá by nemala prestať, by mala do seba vtiahnuť i širšiu verejnosť, najmä rodičov.
Dovoľujem si tu citovať zo statusu riaditeľa základnej školy Jána Papugu:
„Zodpovedne, čestne a po dlhoročnom sledovaní testovaní môžem prehlásiť, že T5 je neobjektívne, zbytočné, nesystémové a nerieši ani desatinu percenta reálnych problémov v školstve. Nezvyšuje vzdelanosť, nezvyšuje kvalitu školy, nevidíme v ňom žiadny merateľný pozitívny bonus pre žiakov a školu. Testovanie 5 je veľkou stratou času a peňazí. Ďalšou absurditou je vôbec označenie T5, pretože test nezahŕňa učivo piateho ročníka, ale ročníkov 1. – 4. Tak by sa podľa správnosti mal aspoň názov zmeniť na Testovanie 1. – 4. Všetci slovenčinári učiaci v piatom ročníku sa stávajú rukojemníkmi chorobne ambiciózneho vedenia (aj takéto prípady jestvujú), sú prenasledovaní, ponižovaní a zodpovední za výsledky detí, ktoré doteraz vôbec neučili a učivo, ktoré neučili. A to nehovoríme o tom, že T5 zo slovenčiny testuje najmä čitateľskú gramotnosť, ktorá už dávno nie je iba predmetom slovenského jazyka a literatúry.“
Mohli by ste s ním polemizovať. No máme naozaj premyslenú koncepciu takéhoto merania? Ba čo viac, uvedomujeme si ako sme zanedbali prechod medzi prvým stupňom (ročníky 1. – 4.) na druhý stupeň – tranzitívne obdobie? Veď v súčasnosti na našich školách nemáme systémy, ktoré by uľahčili tento prechod, testovanie 5 sa nedá vnímať ako vstupne zmeranie, ktoré dá informáciu pre učiteľov, čo by mali u žiakov rozvíjať a hlavne, aby zároveň dali žiakom návod ako sa rozvíjať a zdokonaľovať. Nehovoriac o zjednodušení, ktoré vyvoláva prezentácia výsledkov ako získanej sumy vedomostí, ako jediného merateľného cieľu. Ale úlohou prvého stupňa je aj niečo iné a podľa mňa nemenej dôležité – dosiahnuť, aby žiaci s chuťou nadobudli prvé komunikačné zručnosti, začali si uvedomovať, v čom sú dobrí. Tomu sa skoro vôbec nevenujeme, neprikladáme tomu dôležitosť.
Potrebujeme sa zastaviť a skutočne si koncepčne nastaviť o čo nám ide. Aké konkrétne opatrenia sa nám podarilo pretaviť do nášho vzdelávacieho systému od roku 2008, kedy prebehlo prvé celoplošné meranie vedomostí?
Zastávam názor, že nestačí len kritizovať, ale potrebujeme sa dohodnúť na konkrétnych krokoch:
- Napríklad v prvom kroku testovať vybranú vzorku (zistiť prínos, odstránenie strachu, podvodov, šetrenie financií).
- Potom by nasledoval druhý krok, kde by došlo k nastaveniu a explicitnému pomenovaniu podporných opatrení v systéme školstva ako celku.
- V treťom kroku by sa nastavil čas merania dopadu podporných opatrení, analýza a vyhodnotenie dopadu.
- Testovanie štátom by sa potom zdalo zmysluplné. A mohli by sme sa posunúť dopredu cez možnosť externých auditov škôl prepojených na dostatok finančných prostriedkov, ktoré by školy motivovali k týmto auditom. To by bol len začiatok.
Samostatnou otázkou je i vôľa nájsť peniaze na to, čo je potrebné. Školy by určite vedeli lepšie využiť uvedenú sumu, ktorú by pri miernom navýšení dokázali napr. použiť pri obnove svojho knižničného fondu. Tu musím pripomenúť v akom katastrofálnom stave je napr. učebnicová politika pre špeciálne školstvo.
Na záver si pomôžem výrokom britského filozofa Rogera Scrutona, ktorý svojho času povedal: „Optimista s prehnanými očakávaniami má po viacnásobnom sklamaní sklon znechutenia, rezignovať. Naopak, skeptik, ktorý nemá ilúzie ani nadmerné očakávania, sa nenechá odradiť a vo svojom snažení vytrvá.“ Optimistov v našom školstve rýchlo ubúda, presnejšie stávajú sa z nich opatrní skeptici. Čo nemusí byť až tak zlé, ak vo svojom snažení o lepšie školstvo vytrvajú a nepremenia sa na pesimistov. Ktorí sú preťažovaní vyplňovaním rezortného informačného systému (RIS – i keď skôr sa tá skratka dá vyložiť ako riziko infarktových stavov) a jeho zosúladením s Eduzberom. Krútia hlavou prečo sa tento rok na nich zabudlo pri vyčlenení peňazí na učebnice cudzích jazykov a prečo by sa nedala uvoľniť učebnicová politika, aby si vedeli zabezpečiť také učebnice, aké potrebujú. Stovky takýchto dôvodov vyvolávajú reakcie, ktoré narážajú na pevný múr direktívne riadených inštitúcií, ktoré sa len hrajú na diskusiu a pokojne čakajú až nespokojencom dôjde energia.
Napokon dospejeme do stavu, že školstvo ostane tiché, nebudú žiadne emaily, žiadne protesty, tlačové vyhlásenia, pochody. Potom je už zbytočné zháňať ďalšie peniaze, lákať cez benefity nových ľudí alebo prepúšťať celú republiku. Dielne ľudskosti sa definitívne premenia na technokratické stajne.