Krátke zamyslenie nad slávením posledných dní.
Áno, sto rokov je dlhý čas. Z pohľadu jednotlivca určite, nie už tak z pohľadu ľudského spoločenstva. Napríklad my, Slováci. Vôbec sme sa za tak dlhý čas nenaučili byť hrdí na spoločnú republiku, ktorá bola v medzivojnom období ostrovom demokracie v strednej Európe, nachádzala sa v prvej desiatke najvyspelejších krajín sveta, bolo v nej od začiatku uzákonené volebné právo žien, otvorili sa nám dvere do Európy, naštartoval sa vzdelanostný a kultúrny rast.
Neustále si hľadáme dôvody, len aby sme zhodili jej dôležitosť pre budovanie národného povedomia, na chyby sa odmietame pozerať optikou vtedajších pohnutých časov (kto z nás dnes vie čosi o Dvorcsakovom Slavjakovi a Slovenskej ľudovej republike, či neskoršej Slovenskej republike rád, revizionistoch, iredente, špionáži pre zahraničie) alebo uvoľňujeme cestu predsudkom, ktoré sme zdedili spolu s vlastnými kostlivcami v skriniach, o ktorých radšej mlčíme a postupne sa na nás vynárajú z archívov. Preto sme doteraz nenašli silu pre uznanie štátneho sviatku a miesto toho sme si prijali jednorázovu nálepku pre naše svedomie na 30. októbra.
Verím však, že raz ako národ dozrejeme tak, aby sme sa symbolicky priznali k tejto svojej ceste a potom nám nebude hroziť, že sme sa stratili v dejinách.