V pondelok bol zverejnený 258 stranový dokument Učiace sa Slovensko, ktorý budú jeho autori vo štvrtok prezentovať ministerke školstva M. Lubyovej. Viem, že prišla jeseň a nastalo ochladenie. No z toho, čo momentálne počúvam z médií na adresu reformného dokumentu, ma začína mraziť.
Cítil som to dosť výrazne už včera ráno o druhej, keď sme dorazili s kolegom do Bratislavy. Ale či by som bol oblečený čo najteplejšie, aj tak by mi to nepomohlo. Poznáte tie nepríjemné zimomriavky, ktoré sa odrazu objavia a nedajú vám pokoj? Prichádzajú potichu ako byrokratické opatrenia, či nesystémové experimenty z ministerstva na prelievanie peňazí, pardón školstva. Až na školskom výbore o desiatej som pochopil ich zdroj.
Mal som silné nutkanie využiť príležitosť a prvýkrát naživo položiť novej ministerke M. Lubyovej jednoduchú otázku. Ostáva dokument Učiace sa Slovensko Národným programom rovoja výchovy a vzdelávania (tak ako bol doteraz stále označovaný) alebo nie?
Správne, akýmsi zázrakom sa premenil už len na návrh, vraj nemá správnu formu, takto národný program nevyzerá, treba sa s ním oboznámiť, čosi sa určite do skutočného programu použije. Zamrazilo ma. Takže teraz všetci my, čo sme doteraz vykresávali iskierky nádeje a presviedčali seba i ostatných, že tá nádej tu je, tá nádej lepšieho vzdelávania, ktoré by sme tak radi kvalitné a zároveň ho (poniektorí) merali cez pridanú hodnotu. No čo tak potom napríklad skúsiť odmerať odobranú hodnotu vzdelania, kedy ako spoločnosť zlyhávame pri jeho poskytovaní najslabším?
Ak ste včera sledovali Markízu, tak ste určite videli reportáž o škrtaní v plánoch na reformu. Len aby ste vedeli, že použité vyjadrenie ministerky je priamou reakciou na moju otázku, ktorú som si na školskom výbore doslova vydupal. No to je nepodstatné. Podstatné je, že sa MY VŠETCI, ktorým záleží na budúcnosti vzdelávania na Slovensku, musíme okamžite spojiť, zapojiť sa do Asociácie Učiace sa Slovensko, organizovať sa v stavovských organizáciách a nedopustiť, aby sa opakoval osud Ducha školy, Konštantína, Milénia a ďalších reformných dokumentov, ktoré odpočívajú na hlbokom dne zásuviek. Aby sa zo vznešených myšlienok a potrebných opatrení stali franforce, ktorými chceme plátať a hrať sa, že ideme robiť zmeny v systéme. Toto je boj, kde môžeme ukázať silu učiteľského stavu, že nám nikdy nešlo len o peniaze, ale skutočnú hodnotu dôležitosti vzdelania, ktorú musí slovenská spoločnosť už konečne prijať.
Lebo inak zamrzneme!